Životopis farára evanjelickej cirkvi a.v. Gejzu Albrechta

Životopis farára evanjelickej cirkvi a.v. Gejzu Albrechta

V dávnejšie vydanej publikácii „História sakrálnych objektov v obci Hodruša-Hámre“ od vdp. M. Krchňavého a Ing. V. Priesola je na strane 70 uvedený prehľad evanjelických kňazov a.v. pôsobiacich v našej obci. V rokoch 1926 až 1935 ako farár pôsobil Gustáv Albrecht, ktorý ako jediný v Hodruši aj umrel.

Zhodou okolností sa mi nedávno dostal do rúk výtlačok Kremnického letopisu , v ktorom sú uvedené životopisy evanjelických kňazov a.v. pôsobiacich v Kremnici. A hľa, jedného evanjelického kňaza máme s týmto slávnym baníckym mestom spoločného. Myslím, že krátky životopis  evanjelického farára Gejzu Albrechta je natoľko zaujímavý, že stojí za to zoznámiť s ním čitateľov.

Životopisec  Andreas Metzl v diele „Lebensbildern deutscher evangelischen Pfarrer in Kremnitz im 20. Jahrhundert 1. Teil“ uvádza meno Gejza Albrecht, nie Gustáv, ako je uvedené v publikácii o sakrálnych pamiatkach , čo však môže byť nedopatrenie pri prepise mena z maďarsky písaných záznamov. Je však isté, že ide o jednu a tú istú osobu. Tu je podstatná časť jeho životopisu.

Gejza Albrecht sa narodil 16 .11.1872 v Beckove ako syn kresťanských rodičov nemeckej národnosti otca Rudolfa Albrechta – poštára, a matky Lujzy  rodenej Schwerdhardtovej.

Študoval v Bratislave na ľudovej škole a gymnáziu, kde zmaturoval 17.6 1892. Z vlastnej vnútornej potreby, nielen na želanie rodičov išiel študovať teológiu ktorú absolvoval a ukončil tiež v Bratislave. Teologické poznatky si G. Albrecht prehĺbil štúdiom vo francúzskom Dijone a anglickom Oxforde.  Ordinovaný bol v roku 1896 biskupom Dr. Bedrichom Baltikom v Balášských Ďarmotách ( dnes Maďarsko, tesne pri Slovenskej hranici. V jeho osobnom spise sa uvádza že hovoril plynule nemecky, slovensky, maďarsky, francúzsky a anglicky.

Ako kaplán začínal najprv v Kremnici, kde strávil 3 roky, potom bol pol roka seniorátnym kaplanom v Novom Sade v Báčskej župe (dnes Slovinsko?), následne bol na trištvrte roka menovaný administrátorom cirkvi v Starom Vrbase v Báčskej župe. V roku 1900 bol povolaný za katechétu (učiteľa náboženstva) do Trnavy , kde pôsobil ako farár od novembra 1900 do júna 1914.

16.7.1914 prevzal  maďarsko-slovenskú cirkevnú obec v Allentown- Palmertone v USA. V rokoch 1915 až 1918 pôsobil vo Freelande v Pensylvánii, ďalej 1918 až 1922 pôsobil v Detroite, a následne sa vrátil do „oslobodenej“ vlasti. Od 11.9.1922 pracoval ako profesor v Štátnom maďarskom reálnom gymnáziu so slovenskou vetvou v Rimavskej Sobote.

1. januára 1926 prevzal farský úrad v Banskej Hodruši, ktorý spravoval oficiálne 3 roky do konca roka 1928, neoficiálne však 9 a tri štvrte roka až do svojej smrti. V senioráte zastával čestný úrad dekana , vďaka tichej povahe, inteligencii a hlbokému vzdelaniu si získal dobrých priateľov a verných ctiteľov. V rámci konferencii v senioráte oboznamoval svojich kolegov v úrade s pomermi v Amerike a približoval im tamojší spôsob cirkevnej práce.

Evanjelický kostol a bývalá modlitebňa evanjelickej cirkvi a.v. je vľavo dole

Evanjelický farár a.v. Gejza Albrecht zrejme nebol ženatý, v posledných rokoch života ho postihla srdcová choroba, a jeho sestra Gizela Albrechtová sa o neho obetavo starala. Chorobu sa snažil zmierniť viacerými pobytmi v kúpeľoch, avšak 5. októbra 1935 v 63. roku svojho života nečakane na jej následky zomiera.

Smútočná slávnosť sa konala o dva dni v Banskej Hodruši, za účasti 9 farárov. Kázeň mal Gustáv Stanek,  evanjelický farár a.v. z Banskej Štiavnice, rozlúčkový prejav mal senior S. Bobál. Telesné pozostatky G. Albrechta boli prevezené do rodinnej hrobky v Bratislave.

Aj zo strohého výpočtu pracovných miest a úloh možno usudzovať, že tento svetaskúsený a jazykovo nadaný farár vždy dobre prenikol do problematiky každej pracovnej činnosti.

Farár Gejza Albrecht bol scestovanou zaujímavou osobnosťou, ktorá našu dolinu určite po vzdelanostnej a mulikulturálnej stránke obohatila. 

Pramene a literatúra:

 Andreas Metzl: „Lebensbildern deutscher evangelischen Pfarrer in Kremnitz im 20. Jahrhundert 1. Teil“, preklad D. Kianička in Kremnický letopis, annales cremnicienses  2/2007 6 ročník