Napísali o Hodruši: Granville Arthur James Cole: The Gypsy Road – A Journey from Krakow to Coblentz (1894)

Granville  Arthur James Cole: The Gypsy Road – A Journey from Krakow to Coblentz (1894)

 V roku 1894 cestoval londýnčan  Granville  Arthur James Cole so spoločníkom na bicykloch z Krakova do nemeckého mesta Koblentz z Poľska cez Slovensko, Moravu a Čechy do Nemecka. Cestou sa zastavili a bicyklovali aj v Štiavnických vrchoch. 

O rok neskôr v Londýne zápisky z ciest vydali knižne ako  titul The Gypsy Road – A Journey from Krakow to Coblentz (1894)

Granville Cole podľa kresieb cestoval na staromódnom bicykli s veľkým predným kolesom „kostitrase“ jeho spoločník s batožinou na bicyklovej trojkolke.

  Prečítajme si, čo píšu o Hodruši.

Niekedy v lesoch, keď stúpate pomaly do sedla , a všetky známky života zdajú sa byť stratené za vami,  môžete počuť zvuk rudných stúp ďaleko hore na niektorých bočných potokoch  v temnote – čudné, ťažké, monotónne búšenie, plynúce ustavične ako nepozorované vodné toky. Tak si môžete predstavovať  škriatkov ako opäť pracujú v dutinách zeme, s lopatami a krompáčmi s nezmenšeným smiechom rozliehajúcim sa naprieč haldami a padajúcimi jeden cez druhého v ich chvatnej snahe urobiť veľa práce do skorého rána. 

Ďalší deň, vďaka veľkorysej láskavosti a priateľstvu doktora Cseha, štátneho geológa, išli sme do obrovskej striebornej banej Schöpferstollen, kde lokomotíva a súpravy vozňov behajú dovnútra a von  z úbočia hory. (parná lokomotíva Krauss) 

O tejto lokomotíve a bani Cole píše. Foto zhruba z rovnakej doby 

Vedení jedným z štajgrov , s dvoma malými slovenskými chlapcami osvetľovačmi pred nami, kráčali sme po sírnikových žilách dve a pol hodiny. 

Je to rozsiahla čistá baňa, s múrmi murovanými na sucho, a vysokými priestormi  skoro všade v podzemí. Pekná skupina kancelárií pri vstupe do bane, v štýle Grindelwaldu (horské mestečko v Švajčiarsku, vyhľadávané turistami už v minulých storočiach, známe aj z románov Arthura Conana Doyla), môže dokonalému  nezasvätencovi spôsobiť úplné zamilovanie sa do baníctva.  

V takomto stave mohol Cole so spoločníkom vidieť usporiadanie budov pri fáraní na Dolnom Hodrušskom závode popisovanom nižšie: Grafika Morelli

Ako sme vchádzali do podzemia, stretli sme sa „ šichtou" robotníkov vchádzajúcimi do bane , každý nás bodro pozdravil „ Glück Auf" tradičným Saským baníckym pozdravom.
A potom, hľadiac dolu po nadloží žily, sme mohli vidieť vystupujúcu „šichtu“ stúpajúcu z hlbiny smerom k nám v tejto akoby rozsadline  po dobývaní rudy v hĺbke hory, každý muž so svojou lampou pomaly liezol nahor, spolu ako veľký roj svätojánskych mušiek.

 Občas sa chodbami ozvalo tupé dunenie odpaľovaných náloží z nižších obzorov, až dusivý dym nám zahatal naše ďalšie pokračovanie cesty podzemím.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Jedného večera sme mali v Štiavnici voľno , a urobili sme niekoľko míľový výjazd západným smerom kvôli pocitu potreby na sebarealizáciu , zastavili sme sa v jednoduchom hostinci v Hodrusbanyi (Hodritsch). 

Výstup a zostup cez sedlo (Červená studňa) je vždy tvrdou prácou , a jazda nahor z oboch strán dolín by mohla byť prihláškou do súťaže pre  väčšinu závodných cyklistov.

Hostinec, ako je bežné v tejto jednoduchej krajine, nemá vyvesený ani náznak reklamy na svoje služby, dá sa rozoznať len podľa  jedného-dvoch volských povozov, trpezlivo čakajúcich na svojich pohoničov. 

 V náš večer tam bol jeden chlapík,  veľmi zarozprávaný s jasne podnapitým banským úradníkom.

   Švihácki mladí chlapíci, v ovisnutých klobúkoch a s čiernymi fúzami , vyšli von a zase vošli dnu, potom nám tajne ukázali striebornú rudu, a to s toľkým tajnostkárstvom, ako keby by ich bola celá dedina  vylúčila zo svojej spoločnosti , ak by na to bola prišla. (pravda je, že bohatá ruda sa z bane vynášať domov nesmela, bolo by to posudzované ako krádež, a zrejme by ich vyhodili zo zamestnania)

Banský úradník bol počas vlhkej noci o desiatej večer celý dychtivý, aby sme vyšli von a zoznámili sa s jeho manželkou.

„„ Bude  veľmi potešená," povedal trocha ťažko; „ ona hovorí po anglicky, pretože je Francúzka."

Ja som vyjadril môj záujem stretnúť sa,  s jej súhlasom; ale spýtal som sa: Prečo by mala hovoriť po anglicky?

„„ Ó“ povedal-“ samozrejme, že hovorí po anglicky, - francúzština a angličtina je predsa to isté."

Tento názor je dosť bežný, ak zájdete dostatočne ďaleko na východ, stretnete sa s ním celkom určite.

V skutočnosti aj my vieme žalostne málo o akýchkoľvek jazykoch, ak zájdeme za pätnásty poludník; tak prečo by mali vedieť viac oni o nás?

 Vie ktokoľvek z láskavých čitateľov  týchto stránok  povedať, akou rečou obyčajní ľudia hovoria v zemi ležiacej tak blízko našej krajiny, akou je Morava?

Náš zhovorčivý baník  sa zameral na ďalšiu otázku .

„„ Angličtinou sa môže hovoriť  v Anglicku," priznal ;"ale v Londýne , alebo Paríži by ste prirodzene hovorili po nemecky, nie? 

Ako by ste inak rozumeli jeden druhému?"

V Uhorsku nemčina počas tohto storočia nahradila latinčinu, ako reč na dorozumenie sa medzi cudzincami; je celkom cudzia pre ľudí ktorí (latinčinou) hovoria slušne, týmto sa javí (nemčina) ako z neba zoslaný Volapük . 

(Volapük bol umelo vytvorený jazyk ktorý vytvoril farár Johann Martin Schleyer v rokoch 1879-1880 po tom ako ho Boh v sne vyzval na vytvorenie nového jazyka na komunikáciu medzi cudzincami, svojho času bol Volapük medzi vzdelancami dosť populárny. Neskôr Volapük nahradilo ľahšie učiteľné Esperanto. Pozri Wikipedia: Volapük)

 Viac krát sme boli neskôr slovne napadnutí kvôli nemčine  – samozrejme každý jeden Londýnčan vedel po nemecky; ale angličtina by mohla byť vhodná v odľahlý národných oblastiach.

Nechajte nás na rovinu priznať po pravde  túto zásadnú myšlienku: 

Nemčinu, to tajomstvo nádhery a sentimentality, milovanú literátmi , znevážili jej žiaci v súčasnosti vo viacerých krajinách Európy viac, než ktorýkoľvek iný jazyk na svete.

Naši priatelia v malej miestnosti hostinca v Hodruši nás zaviedli k malému, jemnému mužovi z Filadelfie, ktorý býval v Amerike ešte pred šiestimi týždňami. (nie, farár Gejza Albrecht to nemohol byť, roky nesedia)

My sme sa poklonili, on sa uklonil, ale vedel hovoriť iba po slovensky.

Vyhostili ho Štáty; alebo mal dôvod zabudnúť na minulosť? 

Vyzeral byť omnoho viac doma pri počúvaní svojich rodných ponad svoje pivo, usmieval sa jemne pri zmienkach o Západe, ako by si držal všetky tie tajomstvá z Filadelfie sám pre seba.

„„ Anglicko – Amerika," zopakoval živo banský úradník. 

Uklonili sme sa cez stôl, ľutujúc, že sme  nemohli rozvinúť naše vlastné pomyselné vlajky.

Konečne, presne o 10:00 večer, nočný strážnik prišiel podľa vopred pripraveného plánu obchôdzok. 

Nočný strážnik je tu váženým funkcionárom, ako vo väčšine k požiarom náchylných horských dedín, a vyvoláva dobré a veľkorysé slová v láskavých hodinách noci.

 V Hodruši bol nočný vartáš čestnou miernou osobou, takmer súperiaci s Filadelfčanom; s jeho rozhojdaným lampášom a halapartňou zo šestnásteho storočia by si od nás zaslúžil ešte skvelejšiu poklonu.

Dúfajme, že mu jeho pivo chutilo; upravil si   svoj dlhý plášť v drieku, povzdychol si hlboko, a vyšiel von do takej vlhkej noci, akú si len možno predstaviť v  upršaných vrchoch.

Koniec úryvku
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Podklady a pramene informácii: 

Granville  Arthur James Cole: The Gypsy Road – A Journey from Krakow to Coblentz (1894) 

Wikipedia: heslo Volapük 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Preklad : K.Ivan , 6.Január 2014

Časti textu a vysvetlivky uvedené kurzívou sú poznámky prekladateľa.  

Životopis farára evanjelickej cirkvi a.v. Gejzu Albrechta

Životopis farára evanjelickej cirkvi a.v. Gejzu Albrechta

V dávnejšie vydanej publikácii „História sakrálnych objektov v obci Hodruša-Hámre“ od vdp. M. Krchňavého a Ing. V. Priesola je na strane 70 uvedený prehľad evanjelických kňazov a.v. pôsobiacich v našej obci. V rokoch 1926 až 1935 ako farár pôsobil Gustáv Albrecht, ktorý ako jediný v Hodruši aj umrel.

Zhodou okolností sa mi nedávno dostal do rúk výtlačok Kremnického letopisu , v ktorom sú uvedené životopisy evanjelických kňazov a.v. pôsobiacich v Kremnici. A hľa, jedného evanjelického kňaza máme s týmto slávnym baníckym mestom spoločného. Myslím, že krátky životopis  evanjelického farára Gejzu Albrechta je natoľko zaujímavý, že stojí za to zoznámiť s ním čitateľov.

Životopisec  Andreas Metzl v diele „Lebensbildern deutscher evangelischen Pfarrer in Kremnitz im 20. Jahrhundert 1. Teil“ uvádza meno Gejza Albrecht, nie Gustáv, ako je uvedené v publikácii o sakrálnych pamiatkach , čo však môže byť nedopatrenie pri prepise mena z maďarsky písaných záznamov. Je však isté, že ide o jednu a tú istú osobu. Tu je podstatná časť jeho životopisu.

Gejza Albrecht sa narodil 16 .11.1872 v Beckove ako syn kresťanských rodičov nemeckej národnosti otca Rudolfa Albrechta – poštára, a matky Lujzy  rodenej Schwerdhardtovej.

Študoval v Bratislave na ľudovej škole a gymnáziu, kde zmaturoval 17.6 1892. Z vlastnej vnútornej potreby, nielen na želanie rodičov išiel študovať teológiu ktorú absolvoval a ukončil tiež v Bratislave. Teologické poznatky si G. Albrecht prehĺbil štúdiom vo francúzskom Dijone a anglickom Oxforde.  Ordinovaný bol v roku 1896 biskupom Dr. Bedrichom Baltikom v Balášských Ďarmotách ( dnes Maďarsko, tesne pri Slovenskej hranici. V jeho osobnom spise sa uvádza že hovoril plynule nemecky, slovensky, maďarsky, francúzsky a anglicky.

Ako kaplán začínal najprv v Kremnici, kde strávil 3 roky, potom bol pol roka seniorátnym kaplanom v Novom Sade v Báčskej župe (dnes Slovinsko?), následne bol na trištvrte roka menovaný administrátorom cirkvi v Starom Vrbase v Báčskej župe. V roku 1900 bol povolaný za katechétu (učiteľa náboženstva) do Trnavy , kde pôsobil ako farár od novembra 1900 do júna 1914.

16.7.1914 prevzal  maďarsko-slovenskú cirkevnú obec v Allentown- Palmertone v USA. V rokoch 1915 až 1918 pôsobil vo Freelande v Pensylvánii, ďalej 1918 až 1922 pôsobil v Detroite, a následne sa vrátil do „oslobodenej“ vlasti. Od 11.9.1922 pracoval ako profesor v Štátnom maďarskom reálnom gymnáziu so slovenskou vetvou v Rimavskej Sobote.

1. januára 1926 prevzal farský úrad v Banskej Hodruši, ktorý spravoval oficiálne 3 roky do konca roka 1928, neoficiálne však 9 a tri štvrte roka až do svojej smrti. V senioráte zastával čestný úrad dekana , vďaka tichej povahe, inteligencii a hlbokému vzdelaniu si získal dobrých priateľov a verných ctiteľov. V rámci konferencii v senioráte oboznamoval svojich kolegov v úrade s pomermi v Amerike a približoval im tamojší spôsob cirkevnej práce.

Evanjelický kostol a bývalá modlitebňa evanjelickej cirkvi a.v. je vľavo dole

Evanjelický farár a.v. Gejza Albrecht zrejme nebol ženatý, v posledných rokoch života ho postihla srdcová choroba, a jeho sestra Gizela Albrechtová sa o neho obetavo starala. Chorobu sa snažil zmierniť viacerými pobytmi v kúpeľoch, avšak 5. októbra 1935 v 63. roku svojho života nečakane na jej následky zomiera.

Smútočná slávnosť sa konala o dva dni v Banskej Hodruši, za účasti 9 farárov. Kázeň mal Gustáv Stanek,  evanjelický farár a.v. z Banskej Štiavnice, rozlúčkový prejav mal senior S. Bobál. Telesné pozostatky G. Albrechta boli prevezené do rodinnej hrobky v Bratislave.

Aj zo strohého výpočtu pracovných miest a úloh možno usudzovať, že tento svetaskúsený a jazykovo nadaný farár vždy dobre prenikol do problematiky každej pracovnej činnosti.

Farár Gejza Albrecht bol scestovanou zaujímavou osobnosťou, ktorá našu dolinu určite po vzdelanostnej a mulikulturálnej stránke obohatila. 

Pramene a literatúra:

 Andreas Metzl: „Lebensbildern deutscher evangelischen Pfarrer in Kremnitz im 20. Jahrhundert 1. Teil“, preklad D. Kianička in Kremnický letopis, annales cremnicienses  2/2007 6 ročník