Rímsky podzemný privádzač vodovodu Albarracín – Gea – Cella v provincii Aragón

Tento blog obsahuje preklad španielskeho materiálu v angličtine do slovenčiny.
Časti textu napísané kurzivou sú komentáre, poznámky a doplnky prekladateľa.

Ohľadom vodohospodársko-energetického systému v Štiavnických vrchoch ,aj toho v Kremnických  vrchoch či systému-vodovodu v priestore medzi Starými horami a Špaňou Dolinou  sa zvyknú používať samé superlatívy. 

Najdlhší, najkomplikovanejší, najväčší, najstarší. 

Niektoré z týchto prívlastkov sú pravdivé. 

Len mi vadí, že ich autori akosi notoricky zabúdajú priznávať fakt,  že tieto superlatívy sú platné maximálne ak u nás , na Slovensku. Akonáhle prejdeme za hranice našej republiky, tieto superlatívy stratia platnosť.  

V Európskom priestore hore vymenované vodohospodárske systémy vybudované pre potreby baní patria medzi zaujímavé. 

Patria medzi technické pamiatky.
Patria medzi historické hydro-technické diela sveta, ale nie sú natoľko výnimočné, aby v svetovom kontexte akokoľvek prevyšovali čokoľvek podobné, postavené vo svete.

Pravda je taká, že podobných, starších, väčších a niekedy aj komplikovanejších vodohospodárskych systémov sú v Európe DESIATKY. 

Aby si začínajúci bádatelia uvedomili, že naše prívlastky k vodohospodárskym dielam predkov sú platné len lokálne, hoci sa niekedy vďaka niektorým autorom tvárime ako pupok vodohospodárskeho konštrukčného sveta, vybral som pre čitateľov príklad jedného vodohospodárskeho systému v Španielsku, starého 1 800 rokov.     

Vodovod  vybudovaný v 2. storočí n.l. zbiera vody z povodia  rieky Guadalaviar pri meste Albarracín v blízkosti  hradu Santa Croche a po kanáli (či jarku) dĺžky 25 km  vedie vodu k mestu Cella, do povodia rieky Jiloca.

Mapka 24 kilometrov dlhého vodovodu Albaracín- Cella. Fialová línia je povrchové vedenie jarkov, žltá časť je podzemné vedenie vodovodu popod horský hrebeň. Podklad z Novoročného pozdravu Výskumného Ústavu Aitemin , Španielsko 

Mesto Cella až do 12 storočia nášho letopočtu  nemalo vlastný výdatný zdroj vody a tak sa rímski inžinieri rozhodli vyriešiť jeho zásobovanie stavbou diaľkového vodovodu z povodia inej rieky. 

Mesto Cella je je zmienené v „Cantar de Mio Cid“ – najstaršej dochovanej epickej básni v španielčine napísanej okolo roku 1200, ako „ Celfa la del Canal“ (teda Celfa pri Kanáli)  čo naznačuje dôležitosť a prospešnosť tohto majstrovského inžinierskeho diela.

Vodovodný kanál (jarok, privádzač) je vedený niekoľkými podzemnými tunelmi, najzaujímavejším úsekom je spojovacia štôlňa medzi Gea a Cella, s dĺžkou viac ako 4,5 km.

Chodba 4,5 km dlhá,  zvaná "Túnel" bola vybudovaná v staroveku poprepájaním systému kolmých  šachtíc nazývaných „putei“ štôlňou na jednej úrovni, pričom šachtice sú od seba v línii trasovania chodby vzdialené každých 30 až 40 metrov od seba navzájom . 

Táto metóda riešila pri dostatku pracovnej sily – otrokov -  razenie vodnej štôlne bez potreby dlhej dopravy materiálov a horniny, a rímski inžinieri nemuseli riešiť ani vetranie, keďže šachtice blízko seba umožňovali dobré vetranie čelieb difúziou vzduchu .

Schéme razenia podzemnej štôlne v skalnom masíve pomocou hĺbenia putei a protičelieb. Autor Roberto Lérida Lafarge 2008

Šachtice sú na povrchu – zaústení- pomerne rozmerné,  často s profilom 10 x 15 metrov, ale smerom nadol, do hĺbky sa zužujú, pri hlavnom tuneli majú už profil len okolo 2 x 1 meter. 

Na vetranie a dopravu materiálu to stačilo, malý profil prerážky sa takto dal dal ľahko „zaslepiť“ kresanými blokmi kameňa, a zasypať materiálom z ďalšej šachtice. 

V prípade dažďa tieto  prisypané servisné šachtice slúžili aj ako „zberače“ vody dotujúce nimi privádzanú riečnu vodu.

Z mapky je zrejmé, že podzemná časť vodovodného privádzača nie je vedená v priamke, ale je vyrazená v tiahlom oblúku.  Toto technické riešenie zvolili rímski bansko - hydrotechnickí inžinieri preto, aby sa vyhli razeniu príliš hlbokých šachtíc - putei. Keby bola štôlňa razená priamo, museli by kvôli konfigurácii terénu hĺbiť systém šachtíc hlbších než 70 metrov. Takto sa tomu vyhli.   

Vyrazenie 4,5 km dlhého vodného tunela si teda vyžadovalo vyhĺbenie približne 130 šachtíc, z ktorých sa zatiaľ podarilo lokalizovať cca 20.

 Zvyšné sú dokonale zamaskované prírodou a vyplnením kameňmi z razenia nasledujúcej Putei. 

Priemerný profil vodného tunela má rozmery : Výška 1,9 m x šírka 0,9 m mierne lichobežníkového profilu pri konštantnom spáde 2,7 promile.  Priemerná hĺbka vodnej štôlne pod povrchom je cca. 30 metrov, maximálna hĺbka dosahuje 60 m.

Obrázky z Novoročného pozdravu Aitemin. Vpravo profil štôlne pod hrebeňom, v strede vyústenie jednej z "putei" na povrchu

Celkové množstvo vydobytej horniny s prihliadnutím na to,  že šachtice majú  prierez štvoruholníka zužujúceho sa smerom do hĺbky pri rozmere vyústenia na povrch  približne 15 x 18 m môže byť okolo 50 000 metrov kubických.

Možno si položíte otázku, ako dokázali zamerať trasu 4,5 km dlhej štôlne do oblúka, s konštantným klesaním bez teodolitov, bez nivelačných prístrojov bez GPS , a to všetko pred 1800 rokmi?
Odpoveď nám dáva Agricola vo svojej stredovekej knihe  De Re Metallica Libri XII - až do ranného novoveku používané metódy zameriavania pomocou olovníc, povrázkov a uhlomerov a Pythagorovej vety fungovali aj v dobe rímskej a pred nimi u grékov.

Fakty o parametroch vodovodu Albarracín-Cella  robia z tohto vodného tunela – alebo ako by sme dnes povedali -  privádzača vody, jedným z najdôležitejších podzemných diel v rímskej Hispánii a aj jedným z najpozoruhodnejších diel v celej Rímskej ríši.

 

Profil chodby vodného privádzača - tzv. Zrkadlová chodba s oknami. Všimnite si, že okná v pravej strane sú takmer o 2/3 profilu vyššie, aby  sa mohol takmer celý profil chodby zaplniť  tečúcou vodou. Foto Roberto Lérida Lafarge 2008

Systém pozostáva z priehrady na rieke Guadalaviar,  viacerých retenčných nádrží, samotného „jarku“ z väčšej časti vysekaného do skaly, hlavného 4 a pol kilometrového tunela (vodnej štôlne) a v meste Cella končí akumulačnou nádržou (– u nás by sme povedali „tajchom“ ), z ktorej boli napájané vodou dielčie "kašny" (slovenčina nemá na vyústenia prietokových verejných miest na naberanie pitnej vody špecializovaný pojem.)  

V čase prevádzky bola kapacita prietoku vody týmto systémom okolo 300 litrov za sekundu

Niektoré časti rímskeho vodného systému sú razené v kolmých skalných útesoch nad dnom doliny rieky Guadalaviar, pričom sledujú smer dolín a majú každých pár metrov prerazené „okná“ na osvetľovanie a vetranie počas jeho razenia.

Pohľad z jedného z vetraco-osvetľovacích okien vodného privádzača vyrazeného v skalnom útese na okná v protiľahlom svahu útesu  za zákrutou. Autor fotografie Roberto Lérida Lafarge 2008 

 Kedy sa vodný systém prestal používať, nie je jasné. Isté je to, že v dobe konquisty – teda dobytia tejto časti späť do kresťanských rúk po maurskej invázii (od roku 800 n.l.) – už nebol používaný. Okolo roku 1200 n.l. už bol používaný v meste Cella zdroj vody z artézskeho prameňa, ktorý podľa tradície našli miestni kresťania.

Jarky a štôlne vodovodu sa potom po obdobie  800 rokov používali na ustajňovanie kôz a oviec, aj ako úkryty ich pastierov.   

Na koniec je potrebné citovať jedného amerického inžiniera : „Keby sme v dnešných časoch mali k dispozícii iba technické prostriedky ktoré používali Rimania, nedokázali by sme pri vynaložení všetkého úsilia v dnešnej dobe ich významné technické a stavebné diela ani len napodobniť, -nieto ešte postaviť.......“

Ja dodám: V Štiavnických vrchoch sa často argumentuje unikátnosťou a jedinečnosťou nášho vodného systému jarkov a vodných štôlní.

 Isteže, je zaujímavý, aj dobre vypracovaný. 

Má len jednu chybu – z väčšej časti nie je starší ako 300 rokov. 

Neďaleko od Slovenska, v Čechách a Nemecku,  existujú rovnako unikátne,a tiež vynikajúco prepracované vodné systémy jarkov a vodných nádrží v banských oblastiach.

 Niektoré české a nemecké vodné systému sú 500- 600 rokov staré.

To všetko však môže iba blednúť závisťou nad dielami rímskych inžinierov.

 Tie – včítane 1800 rokov starého systému Albarracín – Cella sú PODSTATNE staršie.

Treba si tiež uvedomiť, že podobných grandióznych vodno-technických diel vybudovali rímski inžinieri vo svojej ríši desiatky až stovku v časoch, keď naši prapredkovia dokázali budovať „len“ hradiská.

Mali by sme sa teda s našim „machrovaním“ držať pri zemi, nehovoriac o tom, že v súčasnosti si tieto diela predkov aktívne ničíme a poškodzujeme, a zároveň sa nimi hrdíme. 
Mikovíny, Zipser, Hellovci by nás za to, že po našich jarkoch jazdíme s nákladnými autami a rýpeme ich traktormi,  zrejme s chuťou a oprávnene nakopali do zadkov.
Amen.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Preklad s angličtiny do slovenčiny : K.Ivan

Použité podklady a materiály: 

Vybrané z diela Antonia Almagro Gorbea : „El aqueducto de Albarracín a Cella (Teruel)“ spracované podľa materiálu výskumného ústavu Aitemin

Vebové stránky

http://traianus.rediris.es/textos/cella.htm

http://catedu.es/aragonromano/albcelen.htm