Rímsky podzemný privádzač vodovodu Albarracín – Gea – Cella v provincii Aragón

Tento blog obsahuje preklad španielskeho materiálu v angličtine do slovenčiny.
Časti textu napísané kurzivou sú komentáre, poznámky a doplnky prekladateľa.

Ohľadom vodohospodársko-energetického systému v Štiavnických vrchoch ,aj toho v Kremnických  vrchoch či systému-vodovodu v priestore medzi Starými horami a Špaňou Dolinou  sa zvyknú používať samé superlatívy. 

Najdlhší, najkomplikovanejší, najväčší, najstarší. 

Niektoré z týchto prívlastkov sú pravdivé. 

Len mi vadí, že ich autori akosi notoricky zabúdajú priznávať fakt,  že tieto superlatívy sú platné maximálne ak u nás , na Slovensku. Akonáhle prejdeme za hranice našej republiky, tieto superlatívy stratia platnosť.  

V Európskom priestore hore vymenované vodohospodárske systémy vybudované pre potreby baní patria medzi zaujímavé. 

Patria medzi technické pamiatky.
Patria medzi historické hydro-technické diela sveta, ale nie sú natoľko výnimočné, aby v svetovom kontexte akokoľvek prevyšovali čokoľvek podobné, postavené vo svete.

Pravda je taká, že podobných, starších, väčších a niekedy aj komplikovanejších vodohospodárskych systémov sú v Európe DESIATKY. 

Aby si začínajúci bádatelia uvedomili, že naše prívlastky k vodohospodárskym dielam predkov sú platné len lokálne, hoci sa niekedy vďaka niektorým autorom tvárime ako pupok vodohospodárskeho konštrukčného sveta, vybral som pre čitateľov príklad jedného vodohospodárskeho systému v Španielsku, starého 1 800 rokov.     

Vodovod  vybudovaný v 2. storočí n.l. zbiera vody z povodia  rieky Guadalaviar pri meste Albarracín v blízkosti  hradu Santa Croche a po kanáli (či jarku) dĺžky 25 km  vedie vodu k mestu Cella, do povodia rieky Jiloca.

Mapka 24 kilometrov dlhého vodovodu Albaracín- Cella. Fialová línia je povrchové vedenie jarkov, žltá časť je podzemné vedenie vodovodu popod horský hrebeň. Podklad z Novoročného pozdravu Výskumného Ústavu Aitemin , Španielsko 

Mesto Cella až do 12 storočia nášho letopočtu  nemalo vlastný výdatný zdroj vody a tak sa rímski inžinieri rozhodli vyriešiť jeho zásobovanie stavbou diaľkového vodovodu z povodia inej rieky. 

Mesto Cella je je zmienené v „Cantar de Mio Cid“ – najstaršej dochovanej epickej básni v španielčine napísanej okolo roku 1200, ako „ Celfa la del Canal“ (teda Celfa pri Kanáli)  čo naznačuje dôležitosť a prospešnosť tohto majstrovského inžinierskeho diela.

Vodovodný kanál (jarok, privádzač) je vedený niekoľkými podzemnými tunelmi, najzaujímavejším úsekom je spojovacia štôlňa medzi Gea a Cella, s dĺžkou viac ako 4,5 km.

Chodba 4,5 km dlhá,  zvaná "Túnel" bola vybudovaná v staroveku poprepájaním systému kolmých  šachtíc nazývaných „putei“ štôlňou na jednej úrovni, pričom šachtice sú od seba v línii trasovania chodby vzdialené každých 30 až 40 metrov od seba navzájom . 

Táto metóda riešila pri dostatku pracovnej sily – otrokov -  razenie vodnej štôlne bez potreby dlhej dopravy materiálov a horniny, a rímski inžinieri nemuseli riešiť ani vetranie, keďže šachtice blízko seba umožňovali dobré vetranie čelieb difúziou vzduchu .

Schéme razenia podzemnej štôlne v skalnom masíve pomocou hĺbenia putei a protičelieb. Autor Roberto Lérida Lafarge 2008

Šachtice sú na povrchu – zaústení- pomerne rozmerné,  často s profilom 10 x 15 metrov, ale smerom nadol, do hĺbky sa zužujú, pri hlavnom tuneli majú už profil len okolo 2 x 1 meter. 

Na vetranie a dopravu materiálu to stačilo, malý profil prerážky sa takto dal dal ľahko „zaslepiť“ kresanými blokmi kameňa, a zasypať materiálom z ďalšej šachtice. 

V prípade dažďa tieto  prisypané servisné šachtice slúžili aj ako „zberače“ vody dotujúce nimi privádzanú riečnu vodu.

Z mapky je zrejmé, že podzemná časť vodovodného privádzača nie je vedená v priamke, ale je vyrazená v tiahlom oblúku.  Toto technické riešenie zvolili rímski bansko - hydrotechnickí inžinieri preto, aby sa vyhli razeniu príliš hlbokých šachtíc - putei. Keby bola štôlňa razená priamo, museli by kvôli konfigurácii terénu hĺbiť systém šachtíc hlbších než 70 metrov. Takto sa tomu vyhli.   

Vyrazenie 4,5 km dlhého vodného tunela si teda vyžadovalo vyhĺbenie približne 130 šachtíc, z ktorých sa zatiaľ podarilo lokalizovať cca 20.

 Zvyšné sú dokonale zamaskované prírodou a vyplnením kameňmi z razenia nasledujúcej Putei. 

Priemerný profil vodného tunela má rozmery : Výška 1,9 m x šírka 0,9 m mierne lichobežníkového profilu pri konštantnom spáde 2,7 promile.  Priemerná hĺbka vodnej štôlne pod povrchom je cca. 30 metrov, maximálna hĺbka dosahuje 60 m.

Obrázky z Novoročného pozdravu Aitemin. Vpravo profil štôlne pod hrebeňom, v strede vyústenie jednej z "putei" na povrchu

Celkové množstvo vydobytej horniny s prihliadnutím na to,  že šachtice majú  prierez štvoruholníka zužujúceho sa smerom do hĺbky pri rozmere vyústenia na povrch  približne 15 x 18 m môže byť okolo 50 000 metrov kubických.

Možno si položíte otázku, ako dokázali zamerať trasu 4,5 km dlhej štôlne do oblúka, s konštantným klesaním bez teodolitov, bez nivelačných prístrojov bez GPS , a to všetko pred 1800 rokmi?
Odpoveď nám dáva Agricola vo svojej stredovekej knihe  De Re Metallica Libri XII - až do ranného novoveku používané metódy zameriavania pomocou olovníc, povrázkov a uhlomerov a Pythagorovej vety fungovali aj v dobe rímskej a pred nimi u grékov.

Fakty o parametroch vodovodu Albarracín-Cella  robia z tohto vodného tunela – alebo ako by sme dnes povedali -  privádzača vody, jedným z najdôležitejších podzemných diel v rímskej Hispánii a aj jedným z najpozoruhodnejších diel v celej Rímskej ríši.

 

Profil chodby vodného privádzača - tzv. Zrkadlová chodba s oknami. Všimnite si, že okná v pravej strane sú takmer o 2/3 profilu vyššie, aby  sa mohol takmer celý profil chodby zaplniť  tečúcou vodou. Foto Roberto Lérida Lafarge 2008

Systém pozostáva z priehrady na rieke Guadalaviar,  viacerých retenčných nádrží, samotného „jarku“ z väčšej časti vysekaného do skaly, hlavného 4 a pol kilometrového tunela (vodnej štôlne) a v meste Cella končí akumulačnou nádržou (– u nás by sme povedali „tajchom“ ), z ktorej boli napájané vodou dielčie "kašny" (slovenčina nemá na vyústenia prietokových verejných miest na naberanie pitnej vody špecializovaný pojem.)  

V čase prevádzky bola kapacita prietoku vody týmto systémom okolo 300 litrov za sekundu

Niektoré časti rímskeho vodného systému sú razené v kolmých skalných útesoch nad dnom doliny rieky Guadalaviar, pričom sledujú smer dolín a majú každých pár metrov prerazené „okná“ na osvetľovanie a vetranie počas jeho razenia.

Pohľad z jedného z vetraco-osvetľovacích okien vodného privádzača vyrazeného v skalnom útese na okná v protiľahlom svahu útesu  za zákrutou. Autor fotografie Roberto Lérida Lafarge 2008 

 Kedy sa vodný systém prestal používať, nie je jasné. Isté je to, že v dobe konquisty – teda dobytia tejto časti späť do kresťanských rúk po maurskej invázii (od roku 800 n.l.) – už nebol používaný. Okolo roku 1200 n.l. už bol používaný v meste Cella zdroj vody z artézskeho prameňa, ktorý podľa tradície našli miestni kresťania.

Jarky a štôlne vodovodu sa potom po obdobie  800 rokov používali na ustajňovanie kôz a oviec, aj ako úkryty ich pastierov.   

Na koniec je potrebné citovať jedného amerického inžiniera : „Keby sme v dnešných časoch mali k dispozícii iba technické prostriedky ktoré používali Rimania, nedokázali by sme pri vynaložení všetkého úsilia v dnešnej dobe ich významné technické a stavebné diela ani len napodobniť, -nieto ešte postaviť.......“

Ja dodám: V Štiavnických vrchoch sa často argumentuje unikátnosťou a jedinečnosťou nášho vodného systému jarkov a vodných štôlní.

 Isteže, je zaujímavý, aj dobre vypracovaný. 

Má len jednu chybu – z väčšej časti nie je starší ako 300 rokov. 

Neďaleko od Slovenska, v Čechách a Nemecku,  existujú rovnako unikátne,a tiež vynikajúco prepracované vodné systémy jarkov a vodných nádrží v banských oblastiach.

 Niektoré české a nemecké vodné systému sú 500- 600 rokov staré.

To všetko však môže iba blednúť závisťou nad dielami rímskych inžinierov.

 Tie – včítane 1800 rokov starého systému Albarracín – Cella sú PODSTATNE staršie.

Treba si tiež uvedomiť, že podobných grandióznych vodno-technických diel vybudovali rímski inžinieri vo svojej ríši desiatky až stovku v časoch, keď naši prapredkovia dokázali budovať „len“ hradiská.

Mali by sme sa teda s našim „machrovaním“ držať pri zemi, nehovoriac o tom, že v súčasnosti si tieto diela predkov aktívne ničíme a poškodzujeme, a zároveň sa nimi hrdíme. 
Mikovíny, Zipser, Hellovci by nás za to, že po našich jarkoch jazdíme s nákladnými autami a rýpeme ich traktormi,  zrejme s chuťou a oprávnene nakopali do zadkov.
Amen.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Preklad s angličtiny do slovenčiny : K.Ivan

Použité podklady a materiály: 

Vybrané z diela Antonia Almagro Gorbea : „El aqueducto de Albarracín a Cella (Teruel)“ spracované podľa materiálu výskumného ústavu Aitemin

Vebové stránky

http://traianus.rediris.es/textos/cella.htm

http://catedu.es/aragonromano/albcelen.htm

Popis premývacej stupy od prof. Clarke-a z roku 1802

V tomto blogu je preložená časť popisu pobytu Profesora Oxfordskej univerzity E.D. Clarke so spoločníkom v Banskej Štiavnici a okolí v máji roku 1802 , keď sa konala návšteva arcivojvodov - synov Cisára Leopolda II. v tomto meste. 

Pokiaľ mi je známe, preklady časti textu tejto knihy zatiaľ neboli na Slovensku publikované 

Poznámky písané kurzívou, - ako táto- sú poznámky a doplnky prekladateľa 

19. Máj : Ich Výsosti  (Arcivojvoda Anton a arcivojvoda Rainer, synovia  cisára Leopolda II.) odišli toho dňa na návštevu baní v Bystrici a Kremnici.

 Hlavný štiavnický strojmajster nám priniesol veľmi dômyselný model , znázorňujúci interiér jednej z tých budov, ktoré sú teraz postavené v mnohých častiach Uhorska, kde sú bane a ktorý sa volá „premývacia stupa.“ Tento druh stavieb sa správne označuje aj ako „dom hospodárnosti“.

Keď sme priniesli tento model do Anglicka, nikdy sme nevideli žiadnu podobnú budovu, a chceli by sme podať krátky popis „premývacej stupy“ , ktorú sme navštívili pri Wind-schadt v spoločnosti správcu baní.  Tento džentlmen nás uistil, že odkedy  sa budovanie premývacích stúp stalo bežnou praxou, zisky z nich sa stali rovnakými, ako zisky zo samotného prevádzkovania baní.  Toto nám poskytlo nečakané potvrdenie starej pravdy, že „núdza je matkou nápadov“ kvôli ktorej je v každom prípade oprávnené myslieť si, že pokiaľ by sa produkcia baní nebola zmenšovala, premývacie stupy by nikdy neboli vytvorené.

Pre tieto zariadenia sú teraz zhromažďované všetky horniny , ktoré boli po veky vyhadzované na haldy ako odpad, a všetky kamene, ktorými vypĺňali vydobyté priestranstvá v baniach.  ( zmienka o dobývaní starých základiek z baní bol zrejme len neskôr nerealizovaný úmysel, nemám z dochovanej literatúry poznatok o takejto praxi v 19. storočí, podobné postupy sa využili až pri dobývaní starých uránových základiek po stredovekom baníctve v Jáchymove a okolí v druhej polovici 20 storočia. V 19 storočí by sa sotva bolo oplácalo komplikovane dopravovať baňou jalovinu základiek až na povrch  s neistými obsahmi drahých kovov. Najmä keď boli pre premývacie zariadenia k dispozícii obrovské haldy na povrchu  (poznámka prekladateľa))  

Ženy a deti sú zamestnané pri týchto mineráloch v premývacích stupách za nízku mzdu štyroch alebo piatich grajciarov na deň. 
Sedia pri rozličných stoloch , kde pracujú nasledovným spôsobom:

Súbor premývacích korýt (mali na mysli skôr premývacie sitá) je rozmiestnený tak, že sú jedno nad druhým , od stropu až po podlahu budovy, majú na dnách železné sitá, otvory a teda zrnitosť v nich sa postupne zväčšuje od spodných sít smerom  k horným osievadlám.

Najvyššie sito má dostatočne veľké otvory aby ním prepadli kusy určitej veľkosti, zatiaľ čo nižšie prepustia len štrk, a nakoniec iba horninový piesok.

Kolesový tragač (drevený fúrik)  naplnený odpadom z bane sa vysype do najvyššieho sita a potom sa premýva. Všetky kamene ktoré neprepadnú prvým sitom sa potom vyložia na prvý stôl na preskúmanie, a z nich je vyberaná ruda, tie kamene, ktoré sa zachytili na druhom premývacom site idú na druhý stôl  a tak postupne zvyšok. Týmto postupom sa získa ohromné množstvo odhodených rúd, ktoré sa premrhali v časoch, keď bane pracovali menej ekonomicky.

Pôdorys a stranové poloodkryté nákresy premývacej stupy na Siglisbergu (dnes súčasť obce Štiavnických Baní) z približne rovnakej doby ako je originál popisu. Tento "Waschwerk" mal okrem napojenia na vodný jarok aj svoj malý zásobný tajšok na vodu. Obrázok je z fondov HKG Banského archívu v banskej Štiavnici, číslo neviem, pochádza z knihy "Zlatá Kniha Banícka" z vydania 1981

Tieto rudy sú získané späť a použijú sa na tavbu. (samozrejme až po prehnaní tejto rudy stupami pozn. prekladateľa) 
Ale piesok, ktorý prepadne cez najnižšie premývacie sito je napokon nasmerovaný prúdom vody cez žľaby , ktoré ho nasmerujú na naklonené plochy potiahnuté vlneným súknom , a takto sa zachytí významné množstvo vyryžovaného zlata prechodom piesku po súkne. Rovnakým spôsobom získavajú cigáni zlatý prach v Transylvánii a Valašsku pri prepieraní pieskov zo svojich riek.

Správca nás uistil, že zisk z jedinej premývacej stupy je taký veľký, že v mnohých prípadoch celkom nahradil práce v bani, čím sa zasluhujú na tomto druhu zisku.
 (Ak si kladiete otázku, ktorú premývaciu  stupu si pozreli, tak najpravdepodobnejšie to boli premývacie stupy pod Vindšachtovnými baňami, kde sa vo veľkom štýle  preberali staré odvaly šácht Jozef, Karol. Aby robotníkom nebolo ani v zimných mesiacoch chladno, do premývacích stúp sa púšťala odpadná teplá voda z parných strojov Newcomenovej konštrukcie inštalovaných pri týchto šachtách. Negatívnym dôsledkom činnosti premývacích stúp bolo zanášanie vodných tokov odpadovým rmutom- pieskom. Stupy pod Vindšachtskými baňami zaniesli pieskom najstarší tajch, dnes nazývaný Suchým tajchom - futbalové ihrisko na hornom konci Štefultova)   

Výrez z mapy z portálu Hungaricana, zachytávajúci bane, odvaly a stupy , plus premývacie závody na jalovinu na dnešnom Piargu a časti Štefultova. Zachytáva aj terajší "Suchý tajch" - tu pod menom "Spodná Windšachta", kým ešte nebol vyplnený odpadným šlichom z premývania jaloviny a zo stúp. Naspodu v červenej elipse sú "Poch und Waschwerke" teda stupy a premývacie zariadenia. Na mapke vidno, že haldy skupiny Piargskych šácht boli a sú obrovské. 

Veľmi podobný opis premývacieho závodu (Waschwerk) na jalové odvaly podáva aj vtedajší princ Leopold (vtedy už cisár a otec oboch arcivojvodov spomenutých na začiatku článku)vo svojom denníku, ktorý vyšiel ako kniha "Denník Princa Leopolda" 

--------------------------------------------------------------------------------------------

(Koniec state z originálnej knihy) 

Preklad z originálu Ing. Karsten Ivan, Február 20016

Preklad pôvodného diela je autorským dielom K.Ivana. Preklad je možno použiť v citáciách len s uvedením mena prekladateľa. Prípadnú tlač tohto textu je potrebné vopred odsúhlasiť s autorom

Použitá literatura:

E.D.Clarke : Travels in various countries of Europe, Asia and Africa, Part the Second, Section the Third. Vyd. Londýn 1818  

Vozár a kol: Denník princa Leopolda -preklad a vysvetlivky 1. vydanie

Vozár a kol: Zlatá kniha Banícka - preklad predslov a vysvetlivky J. Vozár a kol 1. vydanie    

mapový portál Hungaricana.hu   

       

Napísali o Štiavnici: preklad správy o návšteve Arcivojvodov Antona a Rainera v Štiavnici v roku 1802 očami oxfordských profesorov

Časti blogu uvedené kurzívou sú poznámky a doplnky autora prekladu 

V ostatnom dieli Zborníka SBM (XXIV) pani Elena Kašiarová detailne popísala prípravy a realizáciu návštevy arcivojvodov Antona Viktora Rakúskeho  a Rainera Jozefa Rakúskeho, synov cisára Leopolda II. v Štiavnici, Kremnici a Bystrici v termíne 17. 5 až 23.5. 1802. 

Bola to už tretia návšteva stredoslovenských banských miest  na „najvyššej úrovni“ v priebehu necelých 100 rokov.

Pani Kašiarová detailne a výstižne popísala návštevu a jej priebeh z pohľadu mestských a banských úradníkov,  to, čo jej predchádzalo a čo nasledovalo po nej pri účtovaní nákladov.

V nasledujúcom preklade Vám chcem ponúknuť pohľad na tie isté udalosti, ale z tak trochu nezávislého pohľadu dvojice profesorov Oxfordskej univerzity, ktorí v tom čase zhodou okolností prechádzali Horným Uhorskom na ceste z  Turecka cez Grécko, Macedóniu , Rumunské Dolné Uhry do Horných Uhier, a ďalej  smerom na západ do Paríža.

Cestou si všímali a popisovali najmä antické pamiatky, stavby,  zbierali rastliny a ukladali ich do herbárov, zbierali vzorky hornín a minerálov, ak sa dalo,  tak fárali do baní a hút – napríklad v Sedmohradsku, a popisovali geológiu hôr a ložísk, aj ich mineralógiu. Tiež navštevovali miestne významné univerzity a akadémie. Cestou robili tiež rôzne merania , najmä teplôt, barometrického tlaku a počasia, a tieto zaznamenávali do tabuliek.

Môj preklad sa týka len strán č. 382 až 397 ich 3 dielu z 2. časti cestopisu, kde popisujú svoju spoluúčasť na návšteve princov. 

Pri čítaní ich skorších zážitkov z Dolných Uhier ma pobavila časť, kde ich privítali profesori Budínskej univerzity, ľahko prekvapení, preto že o nejakej Oxfordskej univerzite v Anglicku nikdy v živote nepočuli, a domnievali sa, že práve tá ich univerzita je najznámejšia a najslávnejšia v Európe...

Treba ešte dodať, že profesori prišli do Štiavnice skôr, než obaja princovia so sprievodom, a návštevu Kremnice s jej baňami, mlynmi, lúčobňami a mincovňou absolvovali ešte pred príchodom arcivojvodov do Štiavnice.

 Popis návštevy v Kremnici a okolí dám niekedy inokedy.

Začítajme sa teda do ich popisov.

Ešte si povedzme aké mali počasie, keď už ich zaznamenali:
17 mája 1802 v Štiavnici padal sneh s dažďom,
 18 mája pršalo a padal ľadovec,
potom už v ďalších dňoch mali polooblačné až slnečné počasie, nepršalo.

„Večer toho dňa (17. Mája 1802) sme navštívili baróna de Slágen , ktorý vystavil žiadosť grófovi de Sporck.
Gróf Sporck je poverený starostlivosťou a vzdelávaním dvojice mladých princov.

 V ten deň barón de Slágen obdržal povolenie (pre nás) na pridanie sa k princom pri návšteve bane Wind-schadt (majú na mysli Windschacht – dnešný Piarg alebo Štiavnické Bane) počas nasledujúceho dňa.

18. mája sme vstali o šiestej ráno, a o siedmej sme boli predstavení grófom Sporckom Ich Výsostiam arcivojvodom.

 Starší z dvojice, arcivojvoda Anton nám položil mnoho otázok o našej ceste, a pri všetkých preukázal veľmi vysokú úroveň informovanosti. Milostivo nás pozval, aby sme mu robili spoločnosť pri návšteve baní v Kremnici. 

Keď sme ho informovali, že sme sa práve vrátili z výpravy stamodtiaľ, uviedol niekoľko faktov o týchto baniach, ktoré obohatili zásoby našich informácii.

Litografia Arcivojvodu Antona Viktora Rakúskeho von Habsburg z doby cca 40 rokov po popisovanej návšteve. Foto Wikimedia

Litografia Arcivojvodu Rainera Leopolda Rakúskeho von Habsburg z rovnakého obdobia ako tá vyššia. Foto Wikimedia

Potom sme sa vybrali na cestu do baní Wind-schadt , jednej z najdôležitejších oblastí neďaleko od mesta.  

Počas cesty nás gróf de Sporck informoval, že v Štiavnici a okolí žije 42 000 obyvateľov, z ktorých sú takmer všetci zamestnaní v baniach. 

Tento odhad o dosť prekračoval počet obyvateľov , ktorý sme dostali od osôb bývajúcich v Štiavnici, ktorí tvrdili, že v meste ( rozumej : včítane Belej, Hodruše, Piargu, Vyhní, Štefultova, Fuchslochu, Baniek a Sklených Teplíc) žije 25 000 obyvateľov, ktorí sú takmer všetci zamestnaní v baniach rozložených v okolí. Ako muži tak aj ženy začnú pracovať od svojich šiestich až siedmich rokov veku, a pokračujú v práci, až kým neumrú.

Po príchode do Wind-schadt sme vstúpili do bane na obzore vybavenom podlahou z foršní po celej dĺžke, a takej priestornej, že v nej mohli pohodlne kráčať tri osoby bok po boku vedľa seba. Vchod do bane bol vyzdobený girlandami na oslavu oboch princov, a výstrely delostrelcov oznámili moment ich sfárania .

 Podlaha a steny tejto bane boli také čisté, že nás mohla sprevádzať aj dáma oblečená v toalete rovnako jednoducho, ako vo svojich apartmánoch.

Pokračovali sme v kráčaní na značnú vzdialenosť na tomto obzore (štôlňa Félix v Štiavnických Baniach) vedení svetlom fakieľ.

 Keď sme dosiahli  žilu na jej konci, arcivojvoda Anton sa opýtal niekoľko otázok ohľadom výroby a asociácii rudných výskytov, čím preukázal , že je veľmi dobre oboznámený s mineralógiou. Z odpovedí pre Jeho Výsosť sme sa dozvedeli, že najbohatšie rudy tejto bane sú oveľa hlbšie, než je úroveň štôlne, ktorou sme vstúpili; že rudy na úrovni tohoto horizontu neobsahujú viac než 5 až 8 lótov striebra v jednom kventlíku.

Štôlňa Félix na Piargu počas zmáhania. Foto Miško Macko z Panoramio

Po tom, ako sme navštívili dve alebo tri žily v rôznych smeroch (tie na Wind-schadt sa odlišujú v jednotlivých smeroch ) sme boli uvedení do komory jasne osvetlenej a pripravenej na recepciu pre Ich Výsosti (p. Kašiarová uvádza, že sa jednalo o nárazisko či priestor pri šachte Wolf – Kamennej #).

Šachta Wolf  (Kamenná) - v elipse na Hornom Fuchslochu. Foto Adolf Révay 1910

Ako sme sa blížili ku vchodu (do komory náraziska #) veľký pomaľovaný transparent predvádzal nápis  uvádzajúci dátum, v ktorom  dvaja arcivojvodovia poctili baňu Wind-schadt svojou návštevou. (zrejme tzv. chronostichon – oslavný nápis v latinčine, kde zvýraznené rímske číslice po súčte dávajú dátum a vročenie)  

Hneď ako sme vstúpili do osvetlenej haly , skupina hudobníkov umiestnená na vyvýšenej galérii v bani, nad našimi hlavami, začali hrať národné piesne. 

Ako zvláštny doprovod tejto hudby sme videli dve osoby, ktoré boli spúšťané nadol šachtou tejto bane na miesto, kde boli umiestnení arcivojvodovia, títo dvaja boli spustení pred Ich Výsosti. Tu začali vysvetľovať spôsoby, akým bola táto baňa vyhĺbená a vystužená.

Po tomto sa banský úradník spolu s jedným baníkom dal spustiť na nižšie pracoviská, a o chvíľku sa vrátiac , im priniesli niekoľko kusov rudy a niekoľko nádherných minerálov, ktoré darovali arcivojvodom. 

Fáranie šachtou v knechte zrejme na Piargu 

Hudobníci pokračovali v hre po celý čas.

 ( Po tejto udalosti nám Ich Výsosti veľmi blahosklonne poslali časť z týchto minerálov. Arciknieža Anton dal autorovi perfektný exemplár  kryštalizovaného sírnika antimonitého, ktorý bol občas neskôr vystavovaný počas lekcii mineralógie v Cambridgeskej Univerzite) (sírnik Antimonitý v perfektne kryštalizovanej forme sa v Štiavnici ani na Piargu podľa dostupných zdrojov nikdy nenachádzal. Zrejme išlo o efektnú vzorku antimonitu z Kremnice. Pozn. prekladateľa)  

Po tom, ako sme odišli z tejto bane , sme boli vedení do inej časti mesta Wind-schadt , kde sme zostúpili po schodoch do hĺbky dvesto osem siah (zrejme chybný údaj- bolo by to 420 metrov, skôr sa mohlo jednať o 208 stôp, teda okolo 70 metrov. Pozn. prekladateľa ) a potom po obzore sme prešli na značnú vzdialenosť , kde nám bol ukázaný hydraulický stroj na čerpanie (vody) z baní: pozostával z dvoch rovnobežných pák, poháňaných vodným kolesom,  ktoré bolo možné zastaviť pomocou trecej brzdy.

 Je nemožné podať ďalší popis takéhoto stroja bez pomoci modelov alebo nákresov. (Jednalo sa o brzdný obojsmerný vodný ťažný stroj šachty Karol  na povrchu, ale v bani pri šachte Magdaléna videli vodnostĺpcový čerpací stroj J.K.Hella – a ten nemal vodné koleso, len piesty a potrubia. Profesori to v popise trochu poplietli . Pozn. prekladateľa) 

Večer bolo odohrané divadelné predstavenie v podaní mladých študentov a slečien zo Štiavnice. Madam Mőhlingová (manželka profesora mechaniky Banskej Akadémie Mőhlinga) hrala hlavnú ženskú rolu. 

Po komédii sa konal bál na počesť arcikniežat, a na oboje sme boli pozvaní. 

Ich Výsosti poctili obyvateľstvo tým, že boli oblečení ako baníci, v osobitých úboroch, ktoré sú označované ako banícke uniformy, v nich boli ako v divadle, tak aj potom na bále. 

Bolo pre nás veľmi potešujúce podať svedectvo podpory  a rozvážneho dohľadu  poskytnutého nemeckou (myslí sa rakúskou)  vládou vo všetkých veciach (našej cesty) týkajúcich sa mineralógie a baníckeho umenia.  

Tance pozostávali najmä z menuetov a valčíkov. 

Počas neskoršieho pokračovania bálu sme boli spolu s mladými princmi umiestnení do centra miestnosti, okolo ktorého valčíky tancujúci poletovali s prekvapujúcou rýchlosťou ,a už nebola možnosť ubrániť sa tancu, ani tu nebola pravdepodobnosť ukončenia rýchleho vírenia párov , a takto zapojení sme boli až do polnoci, keď tanec ustával a kráľovská párty sa unavila.

Poznámky profesorov z 19. až 21. Mája, keď boli princovia na vizitácii Kremnice a Bystrice sú predmetom ďalšieho „prekladového“ blogu, preto že sa venujú najmä  úpravniam a minerálom. 

22 Mája sme vstali o piatej ráno, aby sme na pozvanie pána Pistla navštívili Pacher štolňu , jednu z najväčších a najhlbších baní v Štiavnici, situovanú presne pod sídlom ich najdôležitejších obyvateľov.

 Zostúpili sme 180 yardov , a boli sme vedení cez obzory vzdušné a priestorné, ako chodby dobrého divadla, do rôznych častí bane , kde robotníci pracovali pri dobývaní rúd.

Tu nám bol ukázaný nápis v ktorom boli uvedené mená cisára Maximiliána a Jozefa II. s dátami ich jednotlivých návštev v priestoroch týchto baní. 

Cisár Maximilián zostúpil do Pacher štôlne roku pána 1779.  

Všetky cisárske bane sú navzájom poprepájané , čím ponúkajú podzemné chodby v celkovom prekvapujúcom rozsahu tritisíc siah , takmer tri a pol míle.

Pohľady na priestory Pacher štôlne nás presvedčilo o tom, že na svete niet takých baní, ako sú tie v Uhorsku.

Ako mizerne v porovnaní s nimi vychádzajú bane v Cornwalle a Walese! , 

Tam je niekedy potrebné sunúť sa po štvornožky , celý premočený, cez všetky možné druhy odpadu , aby ste sa dostali z jedného obzoru šachty na druhý. 

Aj prastaré bane vo Švédsku sú horšej kvality v porovnaní s tými štiavnickými.(Majú na mysli zrejme medené bane Falun, alebo strieborné bane Kongsberg v dnešnom Nórsku ktoré navštívili pri jednej z predchádzajúcich výprav) 

Zostup do našich anglických baní je vždy spojený s ťažkosťami, a takmer vždy s nebezpečenstvom, ale vnútorné priestory uhorských baní môžu byť smelo porovnávané s niektorou z našich najlepších fregát, kde sa priestormi podobne šetrí, a čistota je tak striktne dodržiavaná, že nič nevidno stáť mimo určeného miesta, a pritom je tu dostatok miesta na každú prácu. 

Ručné vŕtanie rudy na odstrel pri dobývaní rudy. Grafika Morelli

Náš výstup však nebol až taký príjemný, preto že zvedavosť nás naviedla vystúpiť nahor jednou z kolmých šácht popri čerpadlách, kde sme boli popri veľkej únave z tohto podujatia neustále vystavení padajúcemu dažďu vody zo strojov. 

Po dlhom čase vynakladania veľkej námahy sme opäť vystúpali do mesta Štiavnica.

 (Pravdepodobne vyšli šachtou Žigmund, ktorá bola prepojená s baňami Pacher štôlne a boli v nej inštalované vodnostĺpcové čerpacie zariadenia skonštruované Hellovcami).

   

Večer sa Ich Výsosti arcivojvodovia vrátili z Kremnice.

Budova Bergritter (myslí sa Berggericht) bola osvetlená na ich privítanie najelegantnejším spôsobom, a celé jednotky nastúpených baníkov pochodovali pred dvomi princami ktorí sa pozerali z balkóna patriacemu k tejto budove. (oproti a povyše Rubigallovského domu, kde boli princovia ubytovaní).

 Pohľad to bol naozaj nezvyčajný. 

Baníci boli oblečení v pracovných oblekoch, vybavení všetkými náradiami ako vo svojej zvyčajnej práci, každá osoba mala v ruke svoj kahanec, s ktorým zostupovali do baní. 

Šikovným a dobre zorganizovaným pochodom celých jednotiek baníkov  v momente, keď arcivojvodovia vyšli na balkón pozrieť sa na námestie, sa baníci presunuli tak, že ich lampy po tom ako zastali, vytvorili iniciály písmen A + R svetielkami kahanov pokrývajúcimi celé námestie. 

Táto zmena postavenia sa urobila v momente, tak náhle a perfektne, že to malo veľmi veľký efekt.

23. Mája sme boli návšteve profesora mechaniky Mőhlinga na Banskej Akadémii, kde nám predviedol zbierku modelov používaných pri výučbe študentov. 

Potom sme si urobili výlet do okolia Štiavnice spojený so skúmaním prírody a štruktúry hôr v jej okolí.

Zistili sme, že vrchy pozostávajú z tvrdej ílovitej porfyrickej horniny, alebo z čadiča alebo bridlíc.  Na sever od Štiavnice (v skutočnosti na Východ od nej) sa vypína „Kalvárijský vrch“ ktorý pozostáva z hlinastej bridlice obsahujúcej sľudu a roztrúsený jaspis , na ktorom je posadený čadič. Spôsob, akým prebiehajú kovonosné žily a matrice rúd sme už popísali.

Všetky vody z baní sa zbierajú vo vodných nádržiach, kde sa usadzuje významné množstvo zlata a striebra  v blate ktoré sa tam ukladá. (zrejme nepochopený účel budovania tajchov. Nemám vedomosť o zázname, že by sa usadeniny tajchov prepierali v nejakých šľamovniach. O vypieraní usadenín z "šrámov" teda vodných strúh starých banských diel sa zmieňuje Agricola v De Re metallica Libri XII. Poklasdám za možné že zhodou okolností mohli vidieť "Ausräumung" teda čistenie vypusteného tajchu, a nemôžem vylúčiť, že nakopané usadeniny pre istotu prehnali šĺamovňou niektorej zo stúp. Poznámka prekladateľa ).

Mesto Štiavnica samotné si zaslúži viac pozornosti, než sme mu v tomto spise venovali.

 Kvôli hornatému prostrediu, v ktorom sa rozkladá, sú budovy roztrúsené hore-dole, (niektoré sú umiestnené na vŕškoch, iné v dolinách, čo vytvára  malebný dojem.)

 Ako miesto na bývanie je veľmi príjemné, a okná a fasády budov sú pomaľované rôznymi farbami , čo prináša atmosféru veselosti do ulíc.

 Sú tu 4 kostoly, tri pre katolíkov, a jeden pre evanjelikov.

Obyvateľstvo hovorí štyrmi jazykmi.

 Najviac prevažujúcim jazykom je slovenčina, po nej nasleduje maďarčina, potom nemčina , a nakoniec latinčina. 

Mesto je vybudované podobne, ako Moskva (autori narážajú na mestské hradby a brány).

 Kvôli mnohým záhradám, ktoré oddeľujú budovy, pokrývajúcimi značnú časť pozemkov v pomere k ich veľkosti, domy stoja ako mnohé oddelené vily, a človek dávajúc pozor, musí prejsť značnú vzdialenosť od jednej budovy k druhej.

Večer sa konal (ďalší) bál na počesť arcivojvodov usporiadaný obyvateľstvom. Na bále sa opäť ukázali v baníckych uniformách a rozdávali veľké zadosťučinenie svojou blahosklonnosťou a vľúdnym správaním, ktorým sa obaja princovia vyznačovali.

Arciknieža nám podal opis baní v Bystrici.

 Pri Bystrici sú medené bane. 

Je to pekné mesto uložené nad riekou Hron. 

Je tu veža, ktorú sa oplatí prezrieť  a mestský hrad ktorý si zaslúži pozornosť, ako zvláštnosť je na mestskom hrade kostol, ktorý je celý pokrytý meďou , v ktorom je množstvo krásnych z dreva vyrezávaných sôch a niektoré relikvie (autori uvádzajú popis vnútorného vybavenie kostola s oltárom od Majstra Pavla z Levoče, tento však zhorel s kostolom pri neskoršom požiari a zachovalo sa z neho len niekoľko sôch)

 Tamojší most tiež možno označiť ako pozoruhodný, s množstvom stavieb zriadených na to, aby zachytávali drevo splavované po Hrone z vyšších častí povodia rieky na účely zásobovania baní (zrejme tzv. Horné Hrable).

Arcivojvoda nám ďalej porozprával o vodopáde, ktorý naozaj treba vidieť , vo vzdialenosti 4 hodín cesty od Bystrice, ktorý navštívili. 

Ich Výsosti ho popísali ako vodopád rieky, ktorá sa v prvom momente od prepadu so skalného prahu rozdelí na sedem častí, čo spôsobí vznik veľkolepej kaskády. (podľa pani Čelkovej sa jedná o vodopád v Motyčkách, ktorý pôvodne padal zo skalnej hrany horského jazierka, ale toto jazierko bolo v polovici 19. storočia ešte pred popisovanou návštevou zasypané.  Špeciálne kvôli prehliadke vodopádu urobili princom výlet k nemu.) Nie som znalcom detailných reálii doliny ktorou dnes ide cesta na Donovaly - mohlo by sa jednať o tzv. vodopád na Prašníku alebo niektorý iný? To musia potvrdiť alebo vyvrátiť miestni znalci. Poznámka prekladateľa .) 

Využijúc túto príležitosť , po poďakovaní sa obom princom za všetku priazeň, ktorá nám bola z ich strany udelená, sme sa s Ich Výsosťami rozlúčili.

24 Mája – Toho rána s veľkou ľútosťou sme sa rozlúčili so Štiavnicou.

 Kvôli našej chybe alebo chybe poštmajstra sme sa v ten deň dostali iba po Štampoch na našej ceste do Prešporka (tu bol zájazdný hostines a prepriahacia stanica dostavníkov, pri tajchu Štampoch -Kamenický, 10 km od Pukanca) 

Po toto miesto je neprerušované klesanie celou cestou zo Štiavnice, je to tá najpríjemnejšia jazda nadol lesmi vinúcimi sa po svahoch hor a popri poliach plných zelene a kvetov.

Koniec    

Použitá literatúra:

LABUDA, Jozef – MATEJKOVÁ, Adriana (eds.). Zborník Slovenského banského múzea 24. Banská Štiavnica :  vyd. Slovenské banské múzeum, 2015. ISBN 978-80-85579-50-5 , príspevok Mgr. E Kašiarovej.

E.D.Clarke : Travels in various countries of Europe, Asia and Africa, Part the Second, Section the Third. Vyd. Londýn 1818

Preklad úryvkov publikácie z angličtiny do slovenčiny je autorským dielom K.Ivana. 

Možno ho citovať výlučne s uvedením mena prekladateľa. 

Nie je dovolené kopírovať ho a vydávať za svoje dielo, prípadné vydanie prekladu v tlačenej forme je potrebné vopred schváliť autorom prekladu. 

Napísali o Hodruši: Granville Arthur James Cole: The Gypsy Road – A Journey from Krakow to Coblentz (1894)

Granville  Arthur James Cole: The Gypsy Road – A Journey from Krakow to Coblentz (1894)

 V roku 1894 cestoval londýnčan  Granville  Arthur James Cole so spoločníkom na bicykloch z Krakova do nemeckého mesta Koblentz z Poľska cez Slovensko, Moravu a Čechy do Nemecka. Cestou sa zastavili a bicyklovali aj v Štiavnických vrchoch. 

O rok neskôr v Londýne zápisky z ciest vydali knižne ako  titul The Gypsy Road – A Journey from Krakow to Coblentz (1894)

Granville Cole podľa kresieb cestoval na staromódnom bicykli s veľkým predným kolesom „kostitrase“ jeho spoločník s batožinou na bicyklovej trojkolke.

  Prečítajme si, čo píšu o Hodruši.

Niekedy v lesoch, keď stúpate pomaly do sedla , a všetky známky života zdajú sa byť stratené za vami,  môžete počuť zvuk rudných stúp ďaleko hore na niektorých bočných potokoch  v temnote – čudné, ťažké, monotónne búšenie, plynúce ustavične ako nepozorované vodné toky. Tak si môžete predstavovať  škriatkov ako opäť pracujú v dutinách zeme, s lopatami a krompáčmi s nezmenšeným smiechom rozliehajúcim sa naprieč haldami a padajúcimi jeden cez druhého v ich chvatnej snahe urobiť veľa práce do skorého rána. 

Ďalší deň, vďaka veľkorysej láskavosti a priateľstvu doktora Cseha, štátneho geológa, išli sme do obrovskej striebornej banej Schöpferstollen, kde lokomotíva a súpravy vozňov behajú dovnútra a von  z úbočia hory. (parná lokomotíva Krauss) 

O tejto lokomotíve a bani Cole píše. Foto zhruba z rovnakej doby 

Vedení jedným z štajgrov , s dvoma malými slovenskými chlapcami osvetľovačmi pred nami, kráčali sme po sírnikových žilách dve a pol hodiny. 

Je to rozsiahla čistá baňa, s múrmi murovanými na sucho, a vysokými priestormi  skoro všade v podzemí. Pekná skupina kancelárií pri vstupe do bane, v štýle Grindelwaldu (horské mestečko v Švajčiarsku, vyhľadávané turistami už v minulých storočiach, známe aj z románov Arthura Conana Doyla), môže dokonalému  nezasvätencovi spôsobiť úplné zamilovanie sa do baníctva.  

V takomto stave mohol Cole so spoločníkom vidieť usporiadanie budov pri fáraní na Dolnom Hodrušskom závode popisovanom nižšie: Grafika Morelli

Ako sme vchádzali do podzemia, stretli sme sa „ šichtou" robotníkov vchádzajúcimi do bane , každý nás bodro pozdravil „ Glück Auf" tradičným Saským baníckym pozdravom.
A potom, hľadiac dolu po nadloží žily, sme mohli vidieť vystupujúcu „šichtu“ stúpajúcu z hlbiny smerom k nám v tejto akoby rozsadline  po dobývaní rudy v hĺbke hory, každý muž so svojou lampou pomaly liezol nahor, spolu ako veľký roj svätojánskych mušiek.

 Občas sa chodbami ozvalo tupé dunenie odpaľovaných náloží z nižších obzorov, až dusivý dym nám zahatal naše ďalšie pokračovanie cesty podzemím.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Jedného večera sme mali v Štiavnici voľno , a urobili sme niekoľko míľový výjazd západným smerom kvôli pocitu potreby na sebarealizáciu , zastavili sme sa v jednoduchom hostinci v Hodrusbanyi (Hodritsch). 

Výstup a zostup cez sedlo (Červená studňa) je vždy tvrdou prácou , a jazda nahor z oboch strán dolín by mohla byť prihláškou do súťaže pre  väčšinu závodných cyklistov.

Hostinec, ako je bežné v tejto jednoduchej krajine, nemá vyvesený ani náznak reklamy na svoje služby, dá sa rozoznať len podľa  jedného-dvoch volských povozov, trpezlivo čakajúcich na svojich pohoničov. 

 V náš večer tam bol jeden chlapík,  veľmi zarozprávaný s jasne podnapitým banským úradníkom.

   Švihácki mladí chlapíci, v ovisnutých klobúkoch a s čiernymi fúzami , vyšli von a zase vošli dnu, potom nám tajne ukázali striebornú rudu, a to s toľkým tajnostkárstvom, ako keby by ich bola celá dedina  vylúčila zo svojej spoločnosti , ak by na to bola prišla. (pravda je, že bohatá ruda sa z bane vynášať domov nesmela, bolo by to posudzované ako krádež, a zrejme by ich vyhodili zo zamestnania)

Banský úradník bol počas vlhkej noci o desiatej večer celý dychtivý, aby sme vyšli von a zoznámili sa s jeho manželkou.

„„ Bude  veľmi potešená," povedal trocha ťažko; „ ona hovorí po anglicky, pretože je Francúzka."

Ja som vyjadril môj záujem stretnúť sa,  s jej súhlasom; ale spýtal som sa: Prečo by mala hovoriť po anglicky?

„„ Ó“ povedal-“ samozrejme, že hovorí po anglicky, - francúzština a angličtina je predsa to isté."

Tento názor je dosť bežný, ak zájdete dostatočne ďaleko na východ, stretnete sa s ním celkom určite.

V skutočnosti aj my vieme žalostne málo o akýchkoľvek jazykoch, ak zájdeme za pätnásty poludník; tak prečo by mali vedieť viac oni o nás?

 Vie ktokoľvek z láskavých čitateľov  týchto stránok  povedať, akou rečou obyčajní ľudia hovoria v zemi ležiacej tak blízko našej krajiny, akou je Morava?

Náš zhovorčivý baník  sa zameral na ďalšiu otázku .

„„ Angličtinou sa môže hovoriť  v Anglicku," priznal ;"ale v Londýne , alebo Paríži by ste prirodzene hovorili po nemecky, nie? 

Ako by ste inak rozumeli jeden druhému?"

V Uhorsku nemčina počas tohto storočia nahradila latinčinu, ako reč na dorozumenie sa medzi cudzincami; je celkom cudzia pre ľudí ktorí (latinčinou) hovoria slušne, týmto sa javí (nemčina) ako z neba zoslaný Volapük . 

(Volapük bol umelo vytvorený jazyk ktorý vytvoril farár Johann Martin Schleyer v rokoch 1879-1880 po tom ako ho Boh v sne vyzval na vytvorenie nového jazyka na komunikáciu medzi cudzincami, svojho času bol Volapük medzi vzdelancami dosť populárny. Neskôr Volapük nahradilo ľahšie učiteľné Esperanto. Pozri Wikipedia: Volapük)

 Viac krát sme boli neskôr slovne napadnutí kvôli nemčine  – samozrejme každý jeden Londýnčan vedel po nemecky; ale angličtina by mohla byť vhodná v odľahlý národných oblastiach.

Nechajte nás na rovinu priznať po pravde  túto zásadnú myšlienku: 

Nemčinu, to tajomstvo nádhery a sentimentality, milovanú literátmi , znevážili jej žiaci v súčasnosti vo viacerých krajinách Európy viac, než ktorýkoľvek iný jazyk na svete.

Naši priatelia v malej miestnosti hostinca v Hodruši nás zaviedli k malému, jemnému mužovi z Filadelfie, ktorý býval v Amerike ešte pred šiestimi týždňami. (nie, farár Gejza Albrecht to nemohol byť, roky nesedia)

My sme sa poklonili, on sa uklonil, ale vedel hovoriť iba po slovensky.

Vyhostili ho Štáty; alebo mal dôvod zabudnúť na minulosť? 

Vyzeral byť omnoho viac doma pri počúvaní svojich rodných ponad svoje pivo, usmieval sa jemne pri zmienkach o Západe, ako by si držal všetky tie tajomstvá z Filadelfie sám pre seba.

„„ Anglicko – Amerika," zopakoval živo banský úradník. 

Uklonili sme sa cez stôl, ľutujúc, že sme  nemohli rozvinúť naše vlastné pomyselné vlajky.

Konečne, presne o 10:00 večer, nočný strážnik prišiel podľa vopred pripraveného plánu obchôdzok. 

Nočný strážnik je tu váženým funkcionárom, ako vo väčšine k požiarom náchylných horských dedín, a vyvoláva dobré a veľkorysé slová v láskavých hodinách noci.

 V Hodruši bol nočný vartáš čestnou miernou osobou, takmer súperiaci s Filadelfčanom; s jeho rozhojdaným lampášom a halapartňou zo šestnásteho storočia by si od nás zaslúžil ešte skvelejšiu poklonu.

Dúfajme, že mu jeho pivo chutilo; upravil si   svoj dlhý plášť v drieku, povzdychol si hlboko, a vyšiel von do takej vlhkej noci, akú si len možno predstaviť v  upršaných vrchoch.

Koniec úryvku
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Podklady a pramene informácii: 

Granville  Arthur James Cole: The Gypsy Road – A Journey from Krakow to Coblentz (1894) 

Wikipedia: heslo Volapük 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Preklad : K.Ivan , 6.Január 2014

Časti textu a vysvetlivky uvedené kurzívou sú poznámky prekladateľa.  

Životopis farára evanjelickej cirkvi a.v. Gejzu Albrechta

Životopis farára evanjelickej cirkvi a.v. Gejzu Albrechta

V dávnejšie vydanej publikácii „História sakrálnych objektov v obci Hodruša-Hámre“ od vdp. M. Krchňavého a Ing. V. Priesola je na strane 70 uvedený prehľad evanjelických kňazov a.v. pôsobiacich v našej obci. V rokoch 1926 až 1935 ako farár pôsobil Gustáv Albrecht, ktorý ako jediný v Hodruši aj umrel.

Zhodou okolností sa mi nedávno dostal do rúk výtlačok Kremnického letopisu , v ktorom sú uvedené životopisy evanjelických kňazov a.v. pôsobiacich v Kremnici. A hľa, jedného evanjelického kňaza máme s týmto slávnym baníckym mestom spoločného. Myslím, že krátky životopis  evanjelického farára Gejzu Albrechta je natoľko zaujímavý, že stojí za to zoznámiť s ním čitateľov.

Životopisec  Andreas Metzl v diele „Lebensbildern deutscher evangelischen Pfarrer in Kremnitz im 20. Jahrhundert 1. Teil“ uvádza meno Gejza Albrecht, nie Gustáv, ako je uvedené v publikácii o sakrálnych pamiatkach , čo však môže byť nedopatrenie pri prepise mena z maďarsky písaných záznamov. Je však isté, že ide o jednu a tú istú osobu. Tu je podstatná časť jeho životopisu.

Gejza Albrecht sa narodil 16 .11.1872 v Beckove ako syn kresťanských rodičov nemeckej národnosti otca Rudolfa Albrechta – poštára, a matky Lujzy  rodenej Schwerdhardtovej.

Študoval v Bratislave na ľudovej škole a gymnáziu, kde zmaturoval 17.6 1892. Z vlastnej vnútornej potreby, nielen na želanie rodičov išiel študovať teológiu ktorú absolvoval a ukončil tiež v Bratislave. Teologické poznatky si G. Albrecht prehĺbil štúdiom vo francúzskom Dijone a anglickom Oxforde.  Ordinovaný bol v roku 1896 biskupom Dr. Bedrichom Baltikom v Balášských Ďarmotách ( dnes Maďarsko, tesne pri Slovenskej hranici. V jeho osobnom spise sa uvádza že hovoril plynule nemecky, slovensky, maďarsky, francúzsky a anglicky.

Ako kaplán začínal najprv v Kremnici, kde strávil 3 roky, potom bol pol roka seniorátnym kaplanom v Novom Sade v Báčskej župe (dnes Slovinsko?), následne bol na trištvrte roka menovaný administrátorom cirkvi v Starom Vrbase v Báčskej župe. V roku 1900 bol povolaný za katechétu (učiteľa náboženstva) do Trnavy , kde pôsobil ako farár od novembra 1900 do júna 1914.

16.7.1914 prevzal  maďarsko-slovenskú cirkevnú obec v Allentown- Palmertone v USA. V rokoch 1915 až 1918 pôsobil vo Freelande v Pensylvánii, ďalej 1918 až 1922 pôsobil v Detroite, a následne sa vrátil do „oslobodenej“ vlasti. Od 11.9.1922 pracoval ako profesor v Štátnom maďarskom reálnom gymnáziu so slovenskou vetvou v Rimavskej Sobote.

1. januára 1926 prevzal farský úrad v Banskej Hodruši, ktorý spravoval oficiálne 3 roky do konca roka 1928, neoficiálne však 9 a tri štvrte roka až do svojej smrti. V senioráte zastával čestný úrad dekana , vďaka tichej povahe, inteligencii a hlbokému vzdelaniu si získal dobrých priateľov a verných ctiteľov. V rámci konferencii v senioráte oboznamoval svojich kolegov v úrade s pomermi v Amerike a približoval im tamojší spôsob cirkevnej práce.

Evanjelický kostol a bývalá modlitebňa evanjelickej cirkvi a.v. je vľavo dole

Evanjelický farár a.v. Gejza Albrecht zrejme nebol ženatý, v posledných rokoch života ho postihla srdcová choroba, a jeho sestra Gizela Albrechtová sa o neho obetavo starala. Chorobu sa snažil zmierniť viacerými pobytmi v kúpeľoch, avšak 5. októbra 1935 v 63. roku svojho života nečakane na jej následky zomiera.

Smútočná slávnosť sa konala o dva dni v Banskej Hodruši, za účasti 9 farárov. Kázeň mal Gustáv Stanek,  evanjelický farár a.v. z Banskej Štiavnice, rozlúčkový prejav mal senior S. Bobál. Telesné pozostatky G. Albrechta boli prevezené do rodinnej hrobky v Bratislave.

Aj zo strohého výpočtu pracovných miest a úloh možno usudzovať, že tento svetaskúsený a jazykovo nadaný farár vždy dobre prenikol do problematiky každej pracovnej činnosti.

Farár Gejza Albrecht bol scestovanou zaujímavou osobnosťou, ktorá našu dolinu určite po vzdelanostnej a mulikulturálnej stránke obohatila. 

Pramene a literatúra:

 Andreas Metzl: „Lebensbildern deutscher evangelischen Pfarrer in Kremnitz im 20. Jahrhundert 1. Teil“, preklad D. Kianička in Kremnický letopis, annales cremnicienses  2/2007 6 ročník